Richard Bram - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: piatok, 12. február 2010, 13:00

Napísal: Radovan Mišík - ONEHALF

Richard Bram je Američan. Narodil sa v roku 1952 vo Philadelphii, vyrastal v rôznych štátoch USA (Ohio, Utah, Arizona). Na vysokej škole získal diplom z politických vied a medzinárodného obchodu. Séria neúpešných pracovných skúseností ho v roku 1980 zaviedla do Louisville v Kentucky. V roku 1984 (vo veku 32 rokov) sa rozhodol, že sa pokúsi živiť  svojím hobby – fotografiou. Išiel do knižnice a začal hltať všetko o fotografii, zvlášť sa zameriaval na monografie fotografov. Rozhodoval sa, čo má naozaj rád a kým sa chce stať.

Toto obdobie vzdelávania trvalo asi 2-3 roky. Z veľmi talentovaného amatéra sa stal profesionálny fotograf. V priebehu piatich rokov si vybudoval stabilnú kariéru v oblasti fotografovania na verejných podujatiach, vystúpeniach, rodinných oslavách a v portrétnej fotografii. V roku 1997 (45r.) sa oženil a spolu s manželkou sa presťahovali do Londýna, kde sa začal nový život. Richard sa začal venovať street fotografii a príležitostne fotil na firemných akciách. V roku 2001 (49 r.) ho prizvali, aby sa stal súčasťou medzinárodného kolektívu street fotografov na In-Public.com. V roku 2008 ho okolnosti prinútili opustiť Londýn a vrátiť sa späť do USA. Usadil sa v New Yorku. Jeho diela boli vystavené v galériách po celom svete. Pravidelne sa jeho práce vystavujú v Nemecku, Amerike a Mexiku. Jeho fotografie sú súčasťou zbierok v Bibliothèque national de France v Paríži, v Medzinárodnom múzeu fotografie v New Yorku, v Kráľovskej akadémii hudby  v Londýne, v Tate St. Ives galérii a iných.

Richarda Brama som vyspovedal. Z rozhovoru mal velkú radosť a zobral ho naozaj vážne. Prinášam Vám vyčerpávajuce odpovede:

Onehalf: Ako si sa dostal ku fotografovaniu a  kedy si mal svoj prvý fotoaparát ?

Richard: Niekde mám starú rodinnú fotografiu z obdobia Vianoc, na ktorej ako päť ročný rozbaľujem fotoaparát Kodak Brownie. Fotografovať som však začal,  až keď som mal 18 – 19 rokov, ale nebral som to nejak vážne, skôr len ako príležitostný koníček. Serióznejšie som sa začal nad fotografovaním zamýšlať až neskôr. V roku 1973 (21 r) som šiel prvýkrát na výlet do Európy a nafotil som veľa fotiek tak ako ostatní turisti, ale výsledky boli odlišné. Boli lepšie ako fotografie obyčajného turistu a to ma prinútilo začať brať fotografiu vážnejšie. Na univerzite som študoval aj históriu umenia, kde som získal prehľad o tom, čo robí obraz obrazom. Neštudoval som však samotnú fotografiu a stále som ju považoval len za svoj koníček.
 

Onehalf: Prečo si si nakoniec vybral streetfotografiu. Vyskúšal si aj iné žánre fotografie?

Richard: Svojím spôsobom si street fotoagrafia vybrala mňa a nie ja ju. Ako je uvedené vyššie, svoju kariéru som si vybudoval fotením verejnosti na verejných podujatiach. Začal som fotením akcií, ktoré sa konali pod šírym nebom, ako napr. miestny bluegrassový hudobný festival a festival na Kentucky derby. Môj záujem o street fotografiu postupne vzrastal a odvíjal sa práve od fotenia takýchto podujatí. Popri tom ako som fotil fotky pre sponzorov podujatí, za ktoré som bol platený, som si začal všímať aj zvláštnosti, čudné, nezvyčajné momenty. Napríklad na firemných vianočných večierkoch, kde sa párik hádal a nad nimi bol zavesený plagát „Príjemú zábavu!“ a podobne. Fotil som, aj keď mi ľudia práve nepózovali a potom som takéto fotky vystrihával z negatívov, aby sa k nim nedostali. Po nejakej dobe ma začali zaujímať nezvyčajné momenty bežného života oveľa viac ako tie príjemné strojené „pekné obrázky“.
Keď som sa presťahoval do Londýna, ocitol som sa zrazu na novom, odlišnom mieste a street fotografia sa stala centrom môjho fotografického života. Skutočnosť, že som bol Američanom v Londýne, mi pomohla pri hľadaní toho nezvyčajného v každodennom živote. Cudzí ľudia majú odlišný pohľad a vidia veci, ktoré ľudia žijúci na určitom mieste zriedka postrehnú. Je ťažké vidieť veci, ktoré sú Vám blízke a dôverne známe.

Až vtedy, keď ma oslovili, aby som sa pripojil ku skupine street fotografov na In-Public, som sa začal v Londýne cítiť ako doma a začal som fotiť ešte viac streetiek. Fotografi zvyknú pracovať izolovane a bolo skvelé stretnúť iných fotografov, s ktorými som sa mohol porozprávať. Bolo krásne diskutovať s ľuďmi, ktorí radi fotia taký istý druh fotografie ako ja.

Onehalf: Ako často chodíš streetovať? Nájsť zaujímavé momenty, ktoré sú zachytené na Tvojich fotografiách, je asi dosť časovo náročné. Vieš nám poradiť ako na to?

Richard: NIKDY neodídem z domu bez fotoaparátu. Toto sa môže zdať ako samozrejmosť, ale ja mám naozaj na mysli NIKDY. Či idem do supermarketu, alebo do obchodíku na rohu, do reštaurácie alebo do čistiarne, fotoaparát mám stále so sebou, pripravený na fotenie. Väčšinou to môže byť otravné a nepríjemné, ale z času na čas sa natrafíte na skvelú fotku a tá námaha stojí za to. Za účelom fotenia chodiem do ulíc celkom pravidelne, ale nie každý deň, hoci  sa snažím každý deň niečo odfotiť. Fotografovanie je moja práca, môj koníček, moje poslanie.

 

Onehalf: Aké je fotenie streetiek v USA? Tu na Slovensku to nie je veľmi ľahké. Často zažívam negatívne reakcie pri „namierení“ aparátu na ľudí. U vás v NY máte dosť turistov, ktorí určite „cvakajú“ o dušu. Berú ľudia fotoapatát na ulici ako samozrejmosť? Vieš aj porovnať reakciu ľudí v USA a napríklad v Európe?


Richard: New York (mesto, kde žijem) je preľudnené miesto, kde kedykoľvek nájdete množstvo ľudí s fotoaparátmi, od veľkých profesionálnych fotoaparátov po foťáky v mobiloch. Len zriedka si niekto všimne, že niekoho fotíte. Keď som žil v Londýne, cestoval som po celej Európe a všade na uliciach som fotil bez väčších problémov. Ľudia v Európe sa skutočne trošku viac obávajú fotoaparátov, ale zasa nie tak, aby to úplne prekážalo vo fotení. Záleží aj na postoji fotografa a trošku aj na zdravom úsudku. Ľudia majú právo povedať NIE. Avšak v týchto dňoch sa môže zdať, že médiá a vlády chcú z ľudí vytvoriť paranoikov, podozrievavých a vystrašených, čo spôsobuje, že fotenie streetiek je ťažšie v mnohých častiach sveta. V januári 2010 sa v Londýne uskutočnila veľká demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc fotografov s transparentom „Ja som fotograf, nie terorista!“. Protestovali proti tomu, aby polícia neprestajne obťažovala normálnych ľudí, ktorí legálne fotografujú na uliciach. Policajti tak konajú vraj preto, aby nás „ochránili od teroristov“.

Mnohí moji kolegovia, street fotografi z Londýna, boli prenasledovaní a obťažovaní políciou len za používanie fotoaparátu na uliciach. Takáto situácia vôbec nie je povzbudivá a priaznivá pre vývoj street fotografie.

Onehalf: Akú techniku používaš najčastejšie a aké ohniská preferuješ pri street fotografii ?

Richard: Bežne ma môžete vidieť s mojou spoľahlivou a opotrebovanou Leica M6 (50 mm alebo 35 mm objektívom) a TMax 400 (niekedy aj Neopan, Tri-X alebo HP5). Druh fotoaparátu nie je dôležitý, ja osobne fotím s rôznymi fotoaparátmi. Podstatné je, aby v ňom bol film alebo funkčná pamäťová karta. Často používam aj malý vreckový foťák. Ľudia sa pozrú na ten malý foťák a pomyslia si, že ste len turista a ignorujú Vás...a to je to, čo chcete. Francúzsky fotograf Marc Riboud hovorí, že najdôležitejším prvkom výbavy street fotografa je pár pevných pohodlných topánok.
 

Onehalf: Aký je tvoj vzťah ku digitálnej fotografii? Vlastníš aj digitálnu zrkadlovku ?

Richard: Väčšinu môjho profesionálneho života fotím moju osobnú tvorbu na BW film. Hoci za tie roky som nafotil asi rovnaké množstvo farebných filmov, ale prevažne pre mojich klientov. V súčasnosti sú všetky moje farebné fotky fotené digitálom, buď Nikon D700 alebo kompaktom Canon G11. Čím ďalej tým viac fotím aj farebné streetky. Farebná sekcia v mojej galérii na www.in-public.com je skoro celá fotená digitálom.
 

Onehalf: Aké praktiky používaš pri fotení ľudí? Ideš rovno na vec, aby si nestratil rozhodujúci moment, alebo najprv nadviažeš slovnú, prípadne očnú komunikáciu? Záleží asi od situácie, nie?

Richard: Práca na ulici má byť čo najtichšia, nenápadná a veľmi rýchla. Či už ide o fotoaparát na film, DSLR, kompakt alebo mobil, podstatné je, aby bol vždy pripravený na exponovanie. Musíte Váš fotoaparát dokonale poznať. Ak vidíte strácajúci sa moment, ktorý je na fotografii rozhodujúci, verte, že sa tak skoro už nezopakuje. Nie je čas hrať sa s nastaveniami. Vaše schopnosti máte v prstoch, nie v hlave. Málokto dostanene šancu odfotiť ten istý skvelý záber znova.  Musíte mať v pohotovosti všetky svoje zmysly. Oči si musia všetko rýchlo uvedomovať. Ten, kto je stále pripravený, má väčšiu šancu na úspech.

Nepýtam si povolenie, moment by sa stratil. Väčšinou moje objekty ani nevedia o tom, že sú fotografované, aj napriek tomu, že pracujem čo najbližšie. Teleobjektívy veľmi nepoužívam. Ak ma niekto uvidí a protestuje, nefotografujem ho. Ak som ho už odfotil, tak fotku nikde nepoužijem. Je to ich právo, sú ľudské bytosti. Nesnažte sa potajomky zakrádať a naďalej ich dráždiť. Ľudia nie sú hmyz, aby sa skúmali pod objektívom. Dobrý streetfotograf je ten, kto súciti so svojimi objektami, vníma ich ako svojich blízkych, ako ľudí, ktorí majú také isté radosti a starosti, silné a slabé stránky, tak ako každý z nás.


Onehalf: Zažil si aj nepríjemné situácie? Pokúsil sa Ťa niekto pri fotografovaní napadnúť ?

Richard: Stalo sa mi veľakrát, že som zdvihol fotoaparát a osoba, ktorú som chcel odfotiť, na mňa škaredo zazerala, niekedy aj kričala, ale našťastie ma nikdy nikto nenaháňal ani nenapadol. Raz som fotografoval obchodníka s kávou v New Yorku a muž stojaci v rade mi povedal "nefotografujte ma !". Povedal som mu "OK", foťák som zložil a hľadal som si iný objekt fotografovania.


Onehalf: Máš nejaké zaujímavé miesta, na ktoré sa často vraciaš? Miesta, kde je neúrekom zvláštnych situácii a skvelých momentov?

Richard: Najvzrušujúce sú  práve tie zvláštne veci, ktoré nás denno denne obklopujú. Vzhľadom na to, že sme sa počas môjho detstva veľa sťahovali a menili mestá a regióny, bol som vždy trochu tak outsider. Outsideri sa pozerajú na veci z inej perspektívy a všímajú si veci, ktoré si ľudia žijúci na určitom mieste buď nevšimnú, alebo všimnú veľmi zriedka. Je ťažké vidieť veci, ktoré sú Vám dôverne známe. Moje fotografie nie sú strojené – realita je plná zvláštností. To znamená, že niekedy sa Vám podarí odfotiť nejakú dobrú fotografiu, niekedy nie, ale nikdy nemôžete nasilu tlačiť na vývoj situácie, inak fotografie budú vyzerať strojene.

Skvelá street fotografia môže byť odfotená hocikde, na hocijakej ulici v hocijakom meste, nemusíte cestovať do exotických destinácií. Jeden z mojich kolegov v In-Public, Blake Andrews, býva v malom mestečku na severozápade USA, na mieste, o ktorom by si väčšina ľudí myslela, že nie  je stvorené pre street fotografiu. Napriek všetkému sú jeho fotky geniálne a prenikavé. Zaujímavé momenty môžete odfotiť všade a nielen na preľudnených miestach.

Onehalf: Kde čerpáš inšpiráciu? Máš fotografické vzory, ktorých tvorba Ťa ovplyvnila?

Richard: Moja prvá a najväčšia inšpirácia bola a je maďarský fotograf Andre Kértesz, zrejme prvý street fotograf – tak by sme ho označili v dnešnej dobe. Jeho jemný, ale jasný zmysel pre krásu, nevšednosť a jeho rýchle oko ma stále dokážu osloviť.

Zosnulý Henri Cartier-Bresson povedal, že my všetci “niečo dlhujeme” Kérteszovi. Fotografie Cartier-Bressona sú pre mňa neustále príjemným prekvapením. Veľa som sa naučil aj z tvorby Roberta Franka, Garryho Winogranda a Jeffa Mermelsteina, ale stála inšpirácia a kritika prichádza najmä od mojich kamarátov street fotografov z kolektívu In-Public.
 

Onehalf: Čo by si odkázal našim čitateľom na Slovensku?

Richard: Aby mali na pamäti, že fotka odfotená na ulici nie je nevyhnutne streetphoto! Streetphoto je o pozorovaní ľudí na verejnom mieste, hľadajúc ten správny, zaujímavý a rozhodujúci moment. Mňa najviac "vzrušuje" čudáctvo každodenného života. Moja práca nemá žiadnu prípravu. Realita je dostatočne neznáma.

Nemôžete byť stále so sebou spokojný. Pouličný fotograf býva často smutný. Niekedy má skvelú fotografiu, niekedy nemá nič... Nemôžete sa do niečoho nútiť, vyzeralo by to „násilne“. Učiť sa na vlastnej kritike je bolestivé, ale nevyhnutné. Editovanie fotografií sú muky, musíte prejsť veľa nevydarených obrázkov, ale keď nájdete ten pravý, verte mi, bude to stáť za to.

Skvelé fotografie a veľa šťastia prajem čitateľom streetphoto.sk
 

Viac fotografií v našej galérií - Richard Bram - GALÉRIA
Osobný web: www.richardbram.com

Združenie streetfotografov: www.in-public.com/RichardBram
 

 

Rozhovor s Richardom Bramom Vám sprostredkoval Radovan Mišík.