Jacques Philippe - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: štvrtok, 13. máj 2010, 17:57

Napísal: Radovan Mišík - ONEHALF

Máme pre vás ďalší rozhovor s vynikajúcim francúzkym street fotografom Jacquesom Philippem. Má 40 rokov a momentálne žije v USA v Bostone, štát Massachusetts. V minulosti  nefotil nič špecifické, boli to prevažne fotografie z dovoleniek, večierkov, nejaký ten abstrakt a podobne. V roku 2009  sa presťahoval do Bostonu a až tam sa začal venovať prevažne streetfotografií. Jeho tvorba ma zaujala a tak som s ním urobil  krátke interview.

Onehalf: Ako si sa dostal ku kúpe svojho prvého aparátu a kedy si objavil "čaro" fotografie?

Jacques: Môj úplne prvý fotoaparát bol Nikon FM, ktorý som si kúpil v jednom parížskom second hande v roku 1997. Smiešne bolo, že som ho začal používať bez baterky  a trvalo mi až niekoľko mesiacov, kým som zistil, že má aj meranie expozície! Nikon FM je plne manuálny fotoaparát a tak som mal možnosť získať veľa skúseností najmä vo vyhodnocovaní  svetelných podmienok. Keď sa u tohto FM sa objavili problémy s uzávierkou, kúpil som si použitý Nikon F3 - skvelý fotoaparát, ktorý dodnes vlastním.

Onehalf: Žáner, ktorý si si vybral je dosť často ignorovaný a velmi málo ľudí mu podľahne. Prečo ťa zaujala práve street fotografia?

Jacques: Street fotografia sa mi už dlho páčila, ale vždy som si myslel, že to nie je nič pre mňa. Predtým, ako som prišiel do Bostonu, som sa tomuto žánru vôbec nevenoval...ani neviem, ako som s tým začal, prišlo to nejak tak samo od seba. Zrejme to má na svedomí to prostredie, také akési vibrácie Bostonu, ľudia a mrakodrapy, ktoré akoby nabádali na tento žáner. Streetovanie v iných veľkomestách sa mi zdá ťažšie aj napriek tomu, že tieto mestá veľmi dobre  poznám (napr. Paríž). Mimochodom aj väčšina mojich obľúbených street fotografov sú Američania (Levitt, Winogrand)...zrejme na tej Amerike niečo bude.

Onehalf: Ak chce človek nájsť a zachytiť ten správny rozhodujúci moment, je potrebné mať okrem pozornosti a náhody hlavne veľa času. Ako spájaš tvoju súkromnú prácu a čas potrebný na "streetovanie“? Venuješ sa fotografovaniu profesionálne, alebo je to len tvoj koníček?

Jacques: Je to môj koníček. Mám celkom flexibilný pracovný čas, pretože som živnostník a tak sa niekedy, keď je vonku krásne, odmením tým, že cez pracovnú dobu vybehnem von fotografovať.  Veľa fotiek som nafotil aj počas obedných prestávok a samozrejme fotím cez víkend, keď idem von s mojou rodinou.

Onehalf: Z vlastnej skúsenosti možem povedať, že v zahraničí sa fotí tento žáner oveľa jednoduchšie. Tu na Slovensku sú ľudia často nedôverčiví. Som si istý že v Bostone to máš oveľa jednoduchšie ako street fotografovia na Slovensku. Ako vnímaš tieto rozdiely v reakciách ľudí tu v strednej Európe a napríklad v USA?

Jacques: V okolí Bostonu je streetovanie naozaj bezproblémové, aj keď zopár street fotografov, s ktorými som sa tu stretol mi povedalo, že mali nejaké konflikty. Fotiť ľudí v amerických veľkomestách je oveľa jednoduchšie ako v Európe, pretože si až tak veľmi nechránia svoje súkromie a sú otvorenejší. Viem, že je zložitejšie fotiť v uliciach Paríža, zažívam to, keď sa tam opätovne vraciam. Fotil som v New Yorku, zopár fotiek mám z Frankfurtu, veľmi rád by som šiel fotiť do Tokia.
 

Onehalf: V súčasnej dobe fotíš digitálnym alebo analógovým fotoaparátom?

Jacques: Používam digitál, aj keď fotografie nafotené analógom majú bezvýhradne lepšiu kvalitu a sú dynamickejšie, ale nemám žiadne skúsenosti so spracovaním filmu a zdá sa mi to celé komplikovanejšie. Ja milujem predovšetkým ten okamih zachytávania rozhodujúceho momentu a v konečnom dôsledku je úplne jedno, či použijete digitál alebo analóg.

Onehalf: Aký fotoaparát a objektív používaš v súčastnosti a ktoré ohniská preferuješ pri streetphoto?

Jacques: Mám DSLR Fuji S5. Ľudia si často myslia, že som svadobný fotograf! Teraz ho používam s Tamronom 17-50 f2.8 (equiv 26-75), najčastejšie na 17mm.  Predtým som mal  Sigmu 20-40. V budúcnosti by som chcel mať diaľkomerový fullframe, ale škoda, že na trhu nie je nič za dostupné ceny.

Onehalf: Ako u teba prebieha samotné fotografovanie na ulici? Vedia tvoje objekty že ich máš na zábere  alebo sa snažíš byť "neviditeľný" ?

Jacques: Som typ fotografa, ktorý je rýchly a snažím sa „nerušiť mojou prítomnosťou svet okolo“, ale nie som paparazzi – neschovávam sa a nefotím od pása. Len zriedka sa spýtam ľudí, či si ich môžem odfotiť. Som stále v pohybe, vačšinu obrázkov som odfotil za chôdze, bez toho, aby som zastavoval. Veľmi podstatné je byť pri fotení zrelaxovaný, nie je dobré ak fotíte, keď ste nervózny. Narábanie s fotoaparátom by som prirovnal k hraniu na hudobný nástroj: najskôr musíte ten nástroj ovládať, vedieť ako reaguje a potom musíte byť zrelaxovaný, rýchly a presný. Jazz je mojou inšpiráciou vo veľa veciach, ktoré sa týkajú fotografie. Pre mňa je street fotografia ako jazz. .

Onehalf: Ktorú svoju fotografiu máš najradšej a považuješ ju za doterajší vrchol v oblasti streetphoto?

Jacques: Ani neviem, mení sa to časom. Zväčša sú to práve posledné fotografie, ale samozrejme, toto je veľmi subjektívne. Sú fotografie, pri ktorých bol pre mňa dôležitejší práve ten okamih odfotenia ako samotný výsledok, pretože vznikli veľmi inštinktívne, bez dlhého premýšľania a až potom som zistil, že vyšli perfektne – ako napríklad dievčatko skáčuce na chodníku, ktoré ste uverejnili aj na streetphoto.sk



Onehalf: Ako je to u teba s negativnymi reakciami ľudí? Často sa ti stáva, že si želajú záber po odfotografovani vymazať? Napadol ťa už niekto aj fyzicky?


Jacques: Naštastie doposiaľ nie...musím si zaklopať! Raz ma sprievodca v metre vyzval, aby som si vypol fotoaparát, ale bol veľmi zdvorilý. V čínskej štvrti mi zas okoloidúci povedal, aby som nefotil ľudí na ulici (a to som ani nefotil jeho). Niekedy sa ma ľudia spýtajú, či som ich odfotil a ja im odpoviem, že áno. Zároveň sa ich spýtam, či chcú, aby som fotku vymazal, ale väčšina z nich odpovie, že nemusím. Myslím si, že veľmi často si ľudia nevšimnú, že ich fotíte, a zvlášť keď ste veľmi blízko. Je to síce paradox, ale z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že je to tak.


Onehalf: Máš svoje zaujímavé pouličné lokality kam sa neustále vraciaš? Miesta kde sa rodia zaujímavé situácie ako na bežiacom páse.

Jacques: Harvard Square, pretože je tam stále živo a je to blízko môjho bydliska. Centrum Bostonu – časť medzi mestským parkom a biznis štvrťou. Ale verím, že akékoľvek miesto môže byť zaujímavé. Fotiť na miestach, ktorými sa premelie málo ľudí, je náročnejšie, ale môžu vám ponúknuť neobyčajné momenty.

Onehalf: Určite máš svojich obľúbeným fotografov, ktorí svojimi prácami inšpirovali tvoju tvorbu. Vieš mi napísať, ktorý to sú?

Jacques: Mám obľúbených fotografov, sú to známi predstavitelia street fotografie: samozrejme Henry Cartier Bresson , Helen Levitt, Garry Winogrand, Lee Friedlander, ale mám rád aj fotografov, ktorí sa venujú iným žánrom: Egglestone, Shore, Diane Arbus, atd.

Vo fotografii nie je mnoho vecí, ktoré by sa mi nepáčili, ale naozaj nemusím príliš vyumelkované, príliš pekné až nerealistické fotky – a tých je v dnešnej dobe čoraz viac. Najbližší vzťah mám asi k dielu Garryho Winogranda, aj keď sa mi nepáči úplne všetko, čo vytvoril, ale veľa jeho fotografií ma naozaj oslovilo.


Onehalf: Čo by si odkázal našim čitateľom - street fotografom  na Slovensku?

Jacques: Predovšetkým veľa šťastia súčasným street fotografom. Dúfam, že sa nám podarí prilákať aj pozornosť ľudí, ktorí stoja mimo skupiny nadšencov street fotografie. Myslím si, že je dôležité propagovať to, čo robíme. Verím, že každý street fotograf/-ka  má svoju vlastnú motiváciu a víziu a raz sa street fotografia stane populárnym žánrom. Nech je množstvo záberov, ktoré denne odfotíte, akékoľvek, stále sa nájde niečo nové, čo sa môžete naučiť alebo dozvedieť a tak si môžete „streetovanie“ znova a znova užívať.  Je to niečo, čo môžete znovuobjavovať.

 

 

Viac Jacquesových fotografií nájdete v našj galérií: Jacques Philippe - GALÉRIA a na www.jophilippe.com
 

Rozhovor s  Jacquesom Vám sprostredkoval Radovan Mišík-ONEHALF.