Ján Ročkár - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: sobota, 17. august 2013, 13:15

Napísal: Radovan Mišík - ONEHALF

Chcel by som vám predstaviť ďalšieho skvelého street fotografa - Jána Ročkára. Narodil sa v roku 1980, v Komárne. Pred ôsmimi rokmi, v máji 2005 vyrazil do sveta a od tej doby žije v Londýne. Jeho tvorbu som objavil  na Facebooku. Slovo dalo slovo a vzniklo z toho toto interview.  

Onehalf: Ako sa žije a fotografuje Slovákovi v Londýne?

Ján: Momentálne sa považujem za extrémne šťastného človeka, keďže som platený za svoje hobby. Venujem sa interiérovej fotografii. Mojimi klientmi sú dizajnéri, architekti, developeri, realitné kancelárie, fyzické osoby a občas aj magazíny...

Onehalf: Pozeral som tvoje fotografie interiérov, sú naozaj skvelé. Určite nie je jednoduché dosiahnuť takýto výsledok. Po celodennej práci interiérového fotografa máš ešte energiu vybehnúť fotiť dianie na ulici?

Ján: Samozrejme z nátury biznisu vyplýva nekonečné množstvo cestovania, teda presun z bodu A do bodu B. No a práve tento presun mi dáva možnosť pozorovať život okolo seba. Londýn je úžasný, množstvo ľudí na kope a ich „bubliny“  teda osobný priestor veľmi malý. Život je veľmi rýchly a intenzívny.

Onehalf: Žiješ v Londýne sám?

Ján: Ženu ani deti zatiaľ nemám, žijem s priateľkou už niekoľko rokov, takže je to akoby také kvázi manželstvo. Sobáš dnes nie je v móde. Proti deťom tiež nič nemám, vlastne ich mám rád, pokiaľ viem, že si ich rodičia zoberú okolo piatej...Možno raz. Teda dúfam.

Onehalf: Prečo práve Londýn a nie iná veľká metropola?

Ján: Pred ôsmimi rokmi sme sa s partiou kamarátov rozhodli, že potrebujeme oddych od univerzity. Rozhodnutie padlo na Londýn, keďže je to najväčšia „osada“ v Európe. Väčšina kamarátov sa vrátila po niekoľkých mesiacoch, ja som si tu vytvoril nový život. Niekedy je dobré začať znova od nuly.


Onehalf: Kam siahajú tvoje fotografické korene?

Ján: Moje fotografické korene siahajú do doby, keď mal môj otec zariadenú čiernu komoru v našom byte v Komárne. Ako chlapca ma vždy fascinovalo, keď sa išlo vyvolávať. Pamätám si ako sa mi pred očami pri červenom svetle začal objavovať obraz na papieri. A bolo...

Onehalf: Kedy si urobil svoju prvú fotografiu?

Ján: Prvú fotku som cvakol ako asi 5 ročný na Sokol 2. Ruská mašina. Verím že stále funguje. Dodnes tú fotku mám. Krajinka na brehu Váhu s čajkami, vodou... Trochu neostrá a krivý horizont. Žiadny rodený talent. Okrem mojej občasnej „pomoci“ v čiernej komore som na fotku zanevrel až do mojej dvadsiatky..

Onehalf: Spomínal si, že v práci veľa cestuješ a popri tom fotografuješ. Ako sa teda presúvaš?
 
Ján: Cestujem väčšinou v rámci Londýna, takže pod cestovaním si v žiadnom prípade netreba predstavovať lietadlá a veľké terminály. Skôr autobusy, áno, červené double deckre, metrá, vlaky... A kilometre šliapania asfaltu. Väčšinou mám foťák zavesený na krku. Takže koľko sa vlastne venujem fotografovaniu ulice? V podstate stále. Keď nemám so sebou foťák, tak mám aspoň telefón.

Onehalf: Ako je to u teba s formou záznamu fotografie? Inklinuješ v dokumente asi viac k filmu, nie? Pri tvojej práci interiérového fotografa je digitál asi nutnosť...

Ján: Fotím na digitál aj film. Digitál používam Canon 5D mk3, v závislosti od nálady si nasadím buď širokáč (17-40) alebo obľúbený 50/1.4. Na 35mm film mám momentálne „novú“ hračku, Leica M6 so Summicronom 50/2 a Voightlander Ultron 35/1.7.  V zálohe je ešte Voightlander Bessa R2M s Noktom 40/1.4. Občas ešte vytiahnem Mamiyu 7 s objektivom 80/4. Stredoformátový foťák s políčkom 6x7cm. Úžasná mašina na portrét alebo krajinku. Najobľúbenejší čierno-biely film pre mňa je Agfa APX 400, vyvolávam ho v Ilforde Ilfotec DD-X. Pre mňa asi  najpodarenejšia kombinácia. Bohužiaľ APX 400 sa prestala vyrábať a dostať ho len v 30 metrových kotúčoch z Nemecka. Pokiaľ ide o farebný film, tak asi Kodak Portra. Niekedy sa pokúšam aj s dia filmom, väčšinou Agfa, Fuji alebo Kodak. Dia filmy pre farebný efekt vyvolávam klasickým spôsobom pre negatívy, C-41. Nazýva sa to cross-process. Výsledok nikdy nie je zaručený, ale risk stojí za to...


Onehalf: Ako si myslíš, že si vnímaný svojimi objektami a aký  je tvoj „recept“ na dobrú street fotografiu?

Ján: Neviem, či existuje správna odpoveď. Každý si asi nájde vlastný štýl. Ja určite nie som z tých, čo skáče ľuďom do ksichtu s bleskom, ako napríklad Bruce Gilden. Nič proti tomu štýlu... ja som radšej nepozorovaný. Samozrejme nejde to vždy, nikdy však nie som arogantný... A keď som odhalený pri čine, tak sa usmejem, poďakujem a idem si po svojom.

Onehalf: Aké ohnisko  používaš najčastejšie? Predpokladám, že pevné.

Ján: Najpoužívanejšie ohnisko...Hmm
Veľmi mi sedí 40mm. Ani nie široké, ani nie blízke. Najviac používané? Keďže nemám žiadne dlhé sklo a všetko mám v rozmedzí 17-50mm, tak určite kdesi okolo 50mm je parádne ohnisko. 40 je srdcovka. 35 a menej... to musí byť človek pripravený na konfrontácie. Aj keď uznávam, že fotky vyzerajú lepšie, keď sú fotené zblízka. So širokáčom to platí trojnásobne.

Onehalf: Keď fotografuješ na digitál, ako robíš prevod do B/W?

Ján: Keď fotím na čiernobiely film, tak tam prevod odpadne. Výsledný efekt tak môžem ovplyvniť výberom filmu. Sem tam ešte použijem žltý alebo červený filter.
Pokiaľ ide o digitál, tak je tam nekonečné množstvo možných prevodov. Väčšinou sa všetko udeje v ACR (adobe camera raw). Vlastne si RAW vyvolám a potom iba použijem čiernobielu vrstvu. Niekedy ešte používam 'dodge and burn', ale o tomto sa nejdem rozpisovať. Výborná kniha na prevod a prácu s čiernobielou fotkou je 'Black & White photography in the digital age' od Tony Worobiec a Ray Spence. Stále tú knihu používam a skúšam nové veci a kombinácie. Je zbytočné hovoriť o univerzálnom recepte, záleží od fotky a fotografa. Každý si musí nájsť ten svoj recept.

Onehalf: Negatívne reakcie zo strany ľudí môžu nastať, ak ideš niekedy „na telo“. Zažil si aj takéto momenty?

Ján: Ani nie. Väčšinou mi to prejde. Úsmev, poďakujem a idem si po svojom. Samozrejme stane sa, že cvaknem niekoho, kto má práve zlý deň. Ale o tom to je. Interakcie, reakcie, akcie, emócie..

Onehalf: Máš nejaké obľúbené miesta, kam sa neustále vraciaš?

Ján: Domov. Teda do Komárna. Aj keď sa mi tam ťažko fotí. Osobný priestor ľudí je mnohonásobne väčší, ako ten, na ktorý som zvyknutý.

Onehalf: Mám rovnakú skúsenosť ako ty. V Komárne som raz robil streetphoto  workshop a nebolo to ľahké. Ulice a námestia boli prázdne. Kde všade fotografuješ?

Ján: Hocikde si nájdem príležitosť a  nezáleží na tom, že mám po ruke iba telefón...čo sa tak často nestáva. :)

Onehalf: Telefón? Ak nemáš pri sebe fotoaparát, použiješ ten čo máš v mobile? Podarila sa ti nejaká vydarená street fotografia odfotená mobilom?

Ján: Samozrejme! Bez váhania či mihnutia oka. Mám vytvorený set na flickr-i pokiaľ by to niekoho zaujimalo.

Onehalf: Páči sa mi tvoja séria „World Naked Bike Ride“.  Vedel si o tejto akcii alebo to bola len náhoda a bol si v správnom čase na správnom mieste?

Ján: World Naked Bike Ride je pokus o dokument. Možno aj reportáž(?). Takže samozrejme som išiel na miesto cielene a vybrane. Preštudoval som si trasu a rozhodol som sa pre Waterloo Bridge. Vedel som, že slnko budem mať za chrbtom a v pozadí popri rieke sa mi môže v objektíve mihnúť St.Paul's Cathedral, Tower Bridge, Shard, HMS Belfast a podobne.. No a z druhej strany, proti slnku bol parlament, London Eye a tak. Nie je ale vôbec jednoduché získať informácie o tejto akcii. Táto cyklotúra nemá veľký marketing, povedal by som, že skôr nulový marketing.

Onehalf: Aké máš fotografické vzory, ktoré usmernili tvoju tvorbu?

Ján: Pred piatimi rokmi som sa náhodou stretol s Goranom Tomasevičom. Fotožurnalista pre Reuters. Vymenili sme pár slov. Odvtedy je mi jasné, že do konfliktných a vojnových zón ma nikto nedostane... Poznačí to človeka a môže zabudnúť na rodinu či medziľudské vzťahy. Nechápte ma zle. Je to charakter a kaliber. Človek na to musí byť stvorený. Takže ma usmernil. Ďalší bol Damian Chrobák. Polský street fotograf. Veľmi talentovaný a úspešný. Ešte o ňom budeme počuť. S Damianom som chvíľu pracoval a zostali sme v kontakte dodnes. Vlastne on mi otvoril oči. Pred Damianom som fotil street, ale ani som nevedel prečo, ako?...Vlastne som ani nevedel, že fotím street.

No a tie vzory... Koľko miesta tu máme?? :)
Samozrejme veľkí majstri a priekopníci.. Henri Cartier-Bresson, Kertesz, Capa, Brassai, Doisneau, DeCarava, Helen Lewitt, Meyerowitz, Vivien Meyer...
No a zo súčasných fotografov David Gibson, Damian Chrobak, Tomáš Lazar, Maciej Dakowicz, Jesse Marlow, Nick Turpin, Erwitt, Gilden, Saul Leiter, Koudelka, Zika, Saudek, Anton Podstraský...

Onehalf: Máš nejakú svoju obľúbenú fotografiu?
Ján: Tak toto je dosť premenlivé... Raz jedna raz druhá. Nie som verný ani jednej viac ako druhej. Moje fotky, môj hárem.. :D

Onehalf: Kde sa vidíš o niekoľko rokov?

Ján: Chcel by som chvíľu pocestovať predtým, ako zhodím kotvy. Myslím predtým, ako si zaviažem hlavu hypotékami, deťmi a radovým „normálnym“ životom. Jedno je isté - buď sa budem živiť fotkou, alebo zomriem od hladu. Toto jedno ma baví a keďže môj čas na tomto svete raz príde, chcem sa venovať niečomu, čo stojí za to. Fotím hlavne pre vlastné potešenie, takže nech už som kdekoľvek, určite mám foťák na krku.

Onehalf: Plánuješ návrat na Slovensko?

Ján: Natrvalo asi nie, ale ako sa hovorí -  človek mieni pánboh mení... . Pozrieť rodinu a kamarátov chodím na Slovensko  aspoň dva krát za rok.

Onehalf: Vystavoval si niekde svoju tvorbu?

Ján: Ako som už spomenul, robím to hlavne pre seba, lebo ma to baví a momentálne nechcem robiť nič iné. Mal som možnosť a aj som bol pozvaný na menšie výstavy tu v Londýne. Nič veľké, malé galérie. Zatiaľ som odmietol. Nemyslím, že je ten pravý čas a nie som žiadny exhibicionista a už vôbec nie umelec. Napadlo mi, že som vystavil 3 fotky na posledných Komárňanských dňoch, kde som bol pozvaný kamarátmi. Komárňanské dni sú skvelá akcia  a celé mesto sa na ne každoročne koncom apríla teší. Pevne verím, že sa mi tam podarí aj v roku 2014 zavítať.


Onehalf: Čo by si chcel odkázať našim street fotografom a čitateľom na Slovensku?

Ján: Slovensko má obrovský potenciál. Zobuďte sa a ukážte svetu pekné aj reálne. Street fotografia má svoje korene v dokumentárnej fotke. Najlepším priateľom dokumentárnej fotky je oddanosť a vytrvalosť... Prajem dobré svetlo!

 

Autorom všetkých uverejnených fotografií je Ján Ročkár.

Viac jeho fotografií nájdete na webe: www.janrockar.com

Rozhovor  s Jánom Vám sprostredkoval:  Radovan Mišík – ONEHALF