Ľuboš Žákovic - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: nedeľa, 16. máj 2010, 13:34

Napísal: Radovan Mišík - ONEHALF

Prinášame vám rozhovor s Ľubošom Žákovicom, street fotografom z Bratislavy. Na slovenskej internetovej scéne ho môžete poznať pod prezývkami „bubu“ alebo „istvic“. Jeho tvorba je poznačená častým experimentovaním so širokouhlým ohniskom. Osobne sa s ním poznám už nejaký ten piatok a myslím, že rozhovor s ním bude pre vás, našich čitateľov, určite prínosom.

 

 

Onehalf: Ako si sa dostal k fotografii?  Nemyslím teraz priamo street žáner, myslím k fotografii ako takej.

Ľuboš: K fotografii som sa dostal už ako mladý chlapec (16 rokov), keď som dostával od kamaráta, ktorý mal rodičov v USA, časopis National Geographic. Hltal som jeho stránky s otvorenými ústami, nedali mi spávať tie obrazy vzdialených krajín a exoticky vyzerajúcich ľudí. Pohltilo ma to na celé roky, strávil som pri nich celé dni a noci. Cesta k fotografovaniu samotnému viedla kľukatou cestou cez šport, nakoľko som dlhé roky liezol po skalách a keďže za skalami sa musí cestovať, začal som brávať so sebou aj fotoaparát. Hneď od začiatku som sa nevenoval street fotografii. Krajinka, kvetinky, západ slnka, makro – týmto všetkým som si preskákal a po tonách vyfoteného filmového materiálu sa mi postupne otvárala cesta k človeku ako hlavnému bodu mojich fotografií.

 
Onehalf: Ako často chodíš „streetovať“ ?

Ľuboš: Fotoaparát mám so sebou takmer stále. Snažím sa fotiť čo najviac, aj keď sú niekedy dni, keď nevidím nič zaujímavé a naopak sú dni, keď náhodou nemám aparát so sebou a práve vtedy mám dokonale otvorené tretie oko a vidím obrazy na každom kroku...
 

Onehalf: Spomínal si, že si začínal fotiť na film. Ako si zvládol prechod na digitál a čo ťa k nemu pritiahlo?

Ľuboš: Na film som fotil hlavne na začiatku. S nástupom digitálu sa mi otvorili nečakané možnosti experimen- tovania s uhlami fotografovania, aj keď pamäťové karty v tej dobe nemali veľmi veľkú kapacitu, ale bolo to vždy lepšie ako 36 obrázkový film. Môj prvý digitál som kúpil v roku 2004 a bol to Canon 300D. Bol to pre mňa naozaj veľký skok, ktorý obohatil moju tvorbu . Na film som ale nezanevrel a nedávno som si kúpil analóg Canon EOS 1 a vraciam sa aj ku klasike.

Onehalf: Kde čerpáš inšpiráciu? Hovoril si o časopise National Geographic, čerpáš teda svoje nápady z kníh a časopisov?

Ľuboš: Áno, knihy čítam od malička veľmi rád. V začiatkoch som sa sústreďoval len na obrázky a fotografie, ale neskôr som sa začal zameriavať aj na ich autorov. V dnešnej dobe sa dá veľa cenných informácií nájsť aj na internete, ale kvalitnú knihu to nikdy nenahradí.

Onehalf: Aké fotoaparáty ti prešli rukami a akú fototechniku používaš v súčasnosti?  Samozrejme, myslím pri street fotografii.

Ľuboš: Nebolo ich veľa, ale vždy som používal aparát Canon. Myslím si, že na aký vlak nastúpiš na začiatku, takým sa vezieš celý svoj život. Niekoľko rokov mi poctivo slúžil  Canon EOS 300D.

V súčasnosti používam postarší Canon 20 D, ale priznávam, že na street foto je to dosť veľké telo. Zvažujem, že si zaobstarám niečo menšie, s čím budem menej nápadný. Predsa len, veľké telo pôsobí dosť odstrašujúco a veľa ľudí sa zľakne, keď ho uvidí.

Onehalf: A čo objektívy? Viem, že veľmi rád používaš na street podobné ultraširoké „extrémy“ ako ja. Predsa len Tokina 11-16 sa v rukách street fotografov vidí ojedinele.
 
Ľuboš: Áno, máš pravdu, Tokinu mám nasadenú asi najčastejšie. Niekedy siahnem po pevnej 50-ke, prípadne po 28-ke.

Onehalf: Okrem fotografií z Bratislavy máš v zbierke aj fotografie z rôznych svetových miest. Je veľký rozdiel medzi reakciami ľudí  v  zahraničí a tu na Slovensku? Z vlastnej skúsenosti viem, že Slováci sú dosť konzervatívni a majú voči cudziemu fotografovi veľký odstup. Je to v iných štátoch jednoduchšie?

Ľuboš: Je to tak, ako hovoríš. Sú určite oblasti, kde sa fotografuje oveľa príjemnejšie ako tu na Slovensku.  Určite by som medzi ne zaradil stredomorské  krajiny, kde ti dokonca začnú ľudia aj pózovať, čo je zase na druhú stranu ďalší  druh problému. Nájdu sa tu aj ľudia, ktorí sú zvedaví a chcú vidieť ako vyzerajú na fotografii, čo spôsobí, že sa zhŕknu okolo nich okoloidúci a predavači, ktorí hlasito so smiechom komentujú výraz foteného.
 

Onehalf: V ktorom štáte sa ti fotilo najľahšie?

Ľuboš: Mne osobne jednoznačne v Portugalsku, ale nedopustím ani na Bratislavu. Veľa ľudí hovorí, že streetovanie je v Bratislave takmer nemožné. Myslím, že človek sa musí vcítiť do úlohy turistu a objavovať nové zákutia a miesta. Ja som sa v Bratislave narodil, ale aj tak tu neustále objavujem miesta, ktoré som nikdy nevidel, alebo som si ich doteraz nevšimol. Streetoval som aj vo veľkomestách ako Berlín a Paríž, ale aj v Taliansku alebo Írsku, kde som niekoľko rokov aj žil.
 

Onehalf: Je miesto, kde si sa ešte nedostal a chcel by si ho s aparátom navštíviť?

Ľuboš: Určite by som sa chcel vrátiť späť do Portugalska. Sú tam krásne uličky, ktoré žijú svoj vlastný život. Ľudia sa tam rozprávajú na balkónoch, v kaviarňach, jednoducho to tam žije. Nebýva v nich veľa turistov a domorodí obyvatelia sú väčšinou milí. Myslím, že preto, lebo tam nie je vidno veľa ľudí s fotoaparátmi. Veľmi ma láka New York, ktorý by som chcel raz navštíviť.

 

Onehalf: Skús nám trošku opísať, ako sa správaš na ulici a ako vznikajú  tvoje street fotografie.

Ľuboš: Fotoaparát nemávam zavesený na krku, ale mám ho omotaný na ruke. Mám 190 cm a robustnejšiu postavu takže som na ulici ľahko spozorovateľný a preto sa ho snažím trošku skrývať. Na mojich fotkách sa snažím zachytiť rozhodujúci moment, prípadne nejaké emócie. Ako som už spomínal, sú dni, keď vidím obrazy a sú dni, keď nevidím nič. Prechádzam sa ulicami a hľadám nejaké oporné body, či už nápisy  na stene, billbordy, ulicu so skvelým svetlom, kde si počkám na hlavný „objekt“. Niekedy prebieha očná komunikácia a snažím sa vypýtať si povolenie, ale priznávam, že niekedy to znie asi takto: „Prosím Vás, môžem si Vás (od pása CVAK-CVAK) odfotografovať?“ „ NIE.“ „Ďakujem pekne, dovidenia.“

Ale vo väčšine prípadov akceptujem svoj „objekt“ a keď si fotenie neželá, nefotím. Snažím sa konať rýchlo, vidím moment, dám oko na hľadáčik a exponujem. Ak chcem byť nenápadný, cvaknem od pása, na 11 mm je dosť veľká pravdepodobnosť, že na zábere bude to, čo som chcel. Najradšej fotografujem, keď som sám. Som vtedy menej nápadný.


Onehalf: Aký je Tvoj  recept na vynikajúcu streetfotografiu?

Ľuboš: Recept asi neexistuje, ale pre mňa je to hlavne o šírke záberu. Špeciálne tu platí pravidlo, že pokiaľ nie je vaša fotografia dosť dobrá, neboli ste dostatočne blízko. To neznamená, že z väčších ohnísk sa nedajú spraviť dobré fotografie, ale mne vyhovuje práve tá kontaktná vzdialenosť, keď si môžem dotyčnú osobu alebo skupinu ľudí aj očuchať :o) Určite je rozhodujúcim faktorom aj svetlo a dej, ktorý sa odohráva na ulici.
 

Onehalf: Ktorá tvoja fotografia pre teba najviac znamená a máš ju najradšej ?

Ľuboš: Je to ťažké takto určiť, myslím že najviac asi fotka z Portugalska – „profesor“ ale obľúbil som si aj záber „nikto nie je dokonalý“.
 

Onehalf: Pamätáš si na nejaký nepríjemný, alebo vtipný zážitok spojený s fotografovaním ľudí na ulici?

Ľuboš: Čo sa fotenia týka, nemám veľa nepríjemných zážitkov. Odmietnutý som bol nespočetne veľakrát, dva- trikrát sa mi stalo, že za mnou ľudia prišli a chceli, aby som záber vymazal, čo som aj spravil. Vtipnú skúsenosť mám z Albánska. Pri streetovaní sa za mnou vybral chlap, z diaľky už hrozil päsťou, že nech to okamžite vymažem, lebo bude zle. Povedal som mu „OK šéfe, nie je problém“, otočil som fotoaparát a tam nič, žiadna stena s displejom. Chlap sa zarazene striedavo pozeral do mojich očí a na zadnú stenu kinofilmového fotoaparátu. Potom sa opýtal odkiaľ som, povedal som „zo Slovenska“. On mi odpovedal s pohŕdavým úškrnom „To musíte byť veľmi chudobní keď nemáte ani na digitál!“  Kývol rukou a išiel preč.
 

Onehalf: Máš nejaké fotografické vzory v oblasti street fotografie, ktoré ťa inšpirovali?

Ľuboš : Mám ich dosť veľa. Ale najviac asi ľudia z agentúry Magnum. Menovite Elliot Erwitt, ktorého humor a nadhľad je mojím večným snom; Bruce Gilden, za jeho pouličnú odvahu a drzosť; Martin Parr, za jeho skvelé ironické oko. Ďalej určite Alex Majoli a Antoine d´ Agata za novátorské prístupy vo fotografii. Je ich naozaj veľa, tažko ich vymenovať všetkých...


Onehalf: Čo by si odkázal čitateľom streetphoto.sk?

Ľuboš: Rozhodne sa nebojte fotografovať na ulici, podľa mňa je to aj veľká zábava, aj kvôli tomu, že nikdy neviete, čo po ceste mestom stretnete a odfotografujete. Čím širšie ohnisko, tým viac adrenalínu vo vás vrie. Prajem tomuto portálu skvelú budúcnosť. Veľmi veľa ľudí tu nájde vynikajúcu inšpiráciu a pokochá sa dych vyrážajúcimi fotografiami. Som úprimne poctený a ďakujem, že si urobil so mnou rozhovor pre váš portál.

 

Záber z kaviarne, v ktorej prebiehal rozhovor (vľavo Ľuboš, vpravo ja).

 
Viac fotografií nájdete tu: Luboš Žákovic - GALÉRIA a osobnom webe autora.
 

Rozhovor s  Ľubošom Vám sprostredkoval Radovan Mišík-ONEHALF.