Stanislav Bříza - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: štvrtok, 18. august 2011, 16:22

Na tohtoročnom bratislavskom fotoparku mal svoj stánok aj časopis Temnokomorník, s ktorým prišiel aj vynikajúci fotograf Stanislav Bříza. Samozrejme, že sme to hned využili a na mieste sme ho vyspovedali

NOSKE: Tvoj prvý kontakt s fotkou?

Ako malý chlapec, mohol som mať tak 8 rokov, som chodil do fotografického krúžku. Tam som sa naučil základy čiernobielej fotografie.  V tej dobe som samozrejme fotografoval ako decko – „kraviny“, veci okolo seba. Ešte mám tie negatívy – sú na nich fotky mojich kamarátov,  i mňa samotného. Sú strašne doškriabané, ale majú v sebe zvláštnu poetiku.  Uvedomelejšie som začal fotiť asi v roku 2005 – na film. Chcel som sa vrátiť k tomu, ako som fotil kedysi  a zistil som, že ma to baví. Čoskoro som prišiel na to, že ma najviac baví fotiť ľudí.

NOSKE: Čím všetkým si si prešiel, než si sa začal venovať streetu – alebo všeobecne fotografii reportážno–dokumentárnej?

V podstate hneď ako som začal robiť čiernobielu fotku, fotografoval som ľudí – aj keď spočiatku to nebolo také vyhranené.  Časom ma však ostatné žánre prestali baviť. Krajinky a zátišia mi pripadajú stále o tom istom. Ale ľudia, na nich je stále niečo zaujímavé, niečo nové, aktuálne. Mám pocit, že to má zmysel a naplňuje ma to.
 

MIRO: Máš nejakú filozofiu fotografovania?

Mám pocit, že áno, aj keď nenazval by som to vyslovene filozofiou.  Je to skôr prístup – keď fotím ľudí, vždy sa snažím byť nepozorovaný. Nikdy pred fotením nenadväzujem kontakt s fotografovanými ľuďmi. Podľa mňa sa takto na ulici ani nedá naozaj fotiť. Keď si ľudia uvedomujú, že sú fotografovaní, začnú sa pretvarovať, štylizovať – automaticky to prestáva byť pravdivým a stáva sa falošným. Preto sa vždy snažím ľudí „prekvapiť“ a odfotiť skôr, než si to uvedomia, alebo v ideálnom prípade ich odfotiť tak, aby o tom vôbec nevedeli.
 

NOSKE: A čo po odfotení, konverzuješ s ľuďmi, ktorých si odfotil?

Väčšinou nie, pretože pri klasickej street fotografii človek niečo odfotí a ide ďalej alebo fotení  ľudia pokračujú vo svojej ceste. Tiež pri fotení na tržnici, čo nebol street ale skôr dokument, som spravil záber a šiel ďalej. Vlastne ma ani nelákalo sa nejako pri nich zastavovať a rozprávať.

NOSKE: Máš nejaké negatívne skúsenosti s fotením na ulici, bol si niekedy terčom nejakého útoku – slovného či iného?

Nestalo sa mi nič podobné, pravdepodobne preto, že sa mi darí ostať nepovšimnutý. Väčšinou ani nefotím, keď vidím, že si ma všimli. Prípadne chvíľu počkám, než si ma zase prestanú všímať, ale len málokedy takto niečo vyfotím. Keď si ťa raz všimnú, tak je to stratené. Začnú sa správať inak, hoci aj nevedome. Je v tom istá póza, stávajú sa hercami. Keď  si ma niekto všimne potom ako spravím záber, osvedčilo sa mi pozerať sa im priamo do očí. Samozrejme nesmie to byť agresívne, netreba sa hrať na „tvrďáka“.
 

MIRO: Fotiš street už niekoľko rokov. Zmenil sa tvoj prístup nejako za tú dobu?

Spočiatku ma zaujímali námety, povedal by som, prvoplánovite komické, kde niekto zakopne, alebo nastane nejaký humorný moment. Takéto snímky sú fajn, človek sa pri nich usmeje, no pre mňa to už nie je kategória, ktorá by ma zaujímala. Skôr ma baví street, kde niečo ide, alebo sa niečo deje v pozadí a má to určitú pridanú hodnotu, vyjadruje zovšeobecnenie niečoho. A to je práve niekedy dosť ťažké. Väčšina street fotografií, ktoré vidím na internete, spadá práve do tej prvej kategórie „srandičiek“ a nachádzam len málo tých neprvoplánových.

Určitý vývin je aj vo forme - dlho ma bavil klasický čiernobiely „bressonovský“ street, čo ma teraz už až tak nebaví, alebo – lepšie povedané – už som sa ho trochu presýtil. Rád by som to robil nejako inak . Dá sa povedať, že momentálne mám v tomto fotografickú pauzu, nadychujem sa. Veľmi ma láka robiť to farebne. Páči sa mi, čo robí Martin Parr, aj keď to už nie je street.

MIRO: Čo je podľa teba street?

Pre mňa je street fotografia fotená nielen na ulici, ale napríklad aj na kúpalisku, niekde v metre, alebo hoci aj v interiéroch. A objektom záujmu nie je špecifická skupina. Street je veľmi široký pojem a obsahovo vypovedá o nejakom spoločenskom fenoméne. Keď o tom uvažujem, tak Martin Parr tak trochu street fotografom je. Síce nie sú tak často hlavným objektom jeho záujmu ľudia, no má série, ktoré by sa dali označiť za street.

NOSKE: Farba sa v poslednej dobe stáva čoraz viac obľúbenou v streete, dá sa povedať, že to je moderné. Aký je tvoj názor, prečo ťa farba začala zaujímať?

Myslím si, že forma je dôležitá a má zmysel, aby bola súčasná. Pri forme je dôležité, aby sa dokázala vyvíjať a mohla tak charakterizovať súčasnú dobu. Mám pocit, že u nás doba komunizmu a určitého obdobia po ňom, bola šedivá a čiernobiela fotka do dobre charakterizovala, zatiaľ čo dnes, kedy je doba veľmi farebná je farebná fotka vhodnou formou. Nevravím, že je ideálna, alebo že by nebodaj čiernobiela fotka bola zlá. Len si myslím, že farba ako prostriedok môže byť dosť dobrá.
 

NOSKE: Veľmi ma zaujalo, že fotíš street aj na menej obvyklý formát – štvorec 6x6. Mieniš pri tom naďalej ostať?

Formáty rád striedam –  fotím street na 6x6, panoramaticky, na kinofilm a skúšam to i s veľkým formátom. Beriem čo mi práve sadne, keď mám niečo v hlave, hodí sa na to vždy iný prístroj. Dôležité je aby som sa cítil v pohode a dobre sa mi robilo.
 

NOSKE: Je nejaký street fotograf, ktorý ťa v poslednej dobe zaujal?

Nemám obľúbeného fotografa, mám skôr obľúbené fotografie a často ani neriešim, od koho sú. Páčia sa mi fotografie, ktoré máme aj v tomto čísle Temnokomorníka, venovanom street fotografii (6/2011) –sú tam napríklad veľmi zaujímavé fotografie od Melanie Einzig.
 

MIRO: Pri fotografovaní produkuješ ucelené súbory, alebo tvoríš skôr samostatné fotografie?

Spočiatku som fotil zábery, ktoré mi padli do oka, neskôr som vytváral viac či menej vyhranené súbory fotografií. Keď som fotil dokument na tržniciach, chodil som cielene, vedel som kde budem fotiť a čo tam hľadám. Pri streete nepokladám za dôležité fotky nejako ďalej zaraďovať alebo fotiť podľa vyhranenej koncepcie. Na ulici človek nikdy nevie, čo vyfotí – jednoducho ide a nechá sa viesť osudom, príbehom a tým, čo vidí.

MIRO: Ako prebieha výber fotografií po ich nafotení? Konzultuješ svoje fotografie s niekým?

Fotky nazväčšujem a väčšinou hneď vidím, či to je dobré alebo nie je. Potom ich nechám nejaký čas odležať a pozriem sa na ne s odstupom. Pár krát som svoje fotografie konzultoval so svojími priateľmi  –  absolventami FAMU. Pre mňa má zmysel počúvať hlavne ľudí, ktorí majú pre fotku cit, čo absolventi FAMU určite majú a ich slová mi pripadali pravdivé a autentické. Vďaka týmto priateľom som si niektoré veci uvedomil, alebo sa v nich skôr utvrdil.

Určite si však nechcem nechať radiť v tom, čo a ako mám fotiť,  na to sa vôbec nepýtam.  Ľudia často fotia tak, aby sa to páčilo niekomu inému – a to si myslím, že nie je dobre.
 

NOSKE: Tvoje fotografie na mňa pôsobia kompozične veľmi dobre. Kompozície sú čisté, aj keď fotíš „bordel“ na ulici a je tam veľa ľudí. Je to vec náhody, alebo je to vec inštinktu?

S  kompozíciou je to ťažké, veľa ľudí mi vytýka, že ju mám zle, že je to chaotické, preplnené.  Podľa mňa je to vyslovene subjektívna záležitosť. Fotím intuitivne, väčšinou nie je čas na premyslené komponovanie. Človek má určitý štýl, predstavu ako to tam chce mať, či chce ísť skôr bližšie alebo ďalej. Záleží tiež od prístroja, s ktorým práve fotím. Napríklad dvojočko mi dáva možnosť komponovať, počkať si na záber a viac ho premyslieť, kým kinofilm je skôr o tom, že fotografuji více intuitivně a spontánně.
 

MIRO: Kedy fotíš street? Vždy keď máš voľno, alebo musíš mať náladu?

Za posledný rok som veľmi street nefotil, ako som už spomínal, mám v tomto akúsi pauzu. Väčšinou som fotieval cestou do školy, alebo do práce. Nezvykol som chodiť do ulíc vyslovene len pre fotenie streetu. Väčšina snímkov vznikla tak, že som niekam šiel, čosi ma zaujalo a vyfotil som to. Dôležité je pozerať sa okolo seba a o tom, podľa mňa, street fotografia je – umenie pozerať sa okolo seba a vedieť zachytiť to, čo sa okolo nás deje.
 

MIRO: Čím si vypĺňal posledný rok, keď si street fotil málo? Venuješ sa inému žánru fotografie alebo inej činnosti?

V podstate ten rok robím na časopise Temnokomorník, takže na niečo iné mi veľmi neostával čas. Občas som niečo fotil, ale väčšinou to nebol street. Teraz sa to zlepšilo, chytám druhý dych a chcel by som so streetom opäť začať. No je to už iné ako predtým. Oveľa viac o tom premýšľam a to si nie som celkom istý, či je to dobre. Každopádne to chcem robiť inak, v inom duchu. Nie je to len o farbe ale aj o ďalších vyjadrovacích spôsoboch. Bressonovský rozhodujúci moment rozhodne nie je jediný spôsob ako sa vyjadriť, a zachytiť to, čo je okolo nás.

 
Viac fotografií nájdete na osobnom webe autora:  www.sbriza.com


 
Rozhovor so Stanislavom Vám priniesli Miroslav Kormos a Roman Hajnala.