Ladislav Vallach - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: pondelok, 23. február 2015, 17:44

Laci, pred určitým časom som ti spomínal portál Streetphoto.sk. Dostal som taký nápad ku ktorému si sa postavil celkom pozitívne. V podstate mi išlo o spopulárnenie fotografického žánru tak obľúbeného všade vo svete, tzv. street fotografie, alebo po Slovensky, pouličná fotografia. Mám v pláne vytvoriť komunitu priaznivcov street a dokumentárnej fotografie.

English version under the article. 

Samozrejme pre jednotlivca by to bol asi dosť ambiciózny kúsok, preto som požiadal zopár ľudí o pomoc. Poznáme sa sa síce iba pár rokov ale prišiel si mi ako ten správny 'člen' na tuto úlohu. Ako si mi sám prezradil, si za každú srandu, tak som si povedal že zoberiem iniciatívu a predstavím ťa čitateľom tohto portálu. Povedz nám kto si?! - Ladislav Vallach 19. novembra 1958 Komárno

Laci: Fotografovať som začal ako 15-ročný. Publikoval som v československých a slovenských denníkoch i týždenníkoch, pričom moje fotografie sa objavovali aj ako ilustrácie kníh. Čiernobielu reportážnu fotografiu z rôznych krajín Európy som vystavoval individuálne v Komárne, Bratislave a v Štúrove. V roku 1986 som získal zlatú medailu J. M. Petzvala na celoslovenskej súťaži reportážnej fotografie v Piešťanoch. Predsedom poroty bol šéf fotoreportérov vtedajšej československej tlačovej agentúry ČSTK Miroslav Vojtek. Po externej spolupráci s periodikami Život, Új Szó a ďalšie, som v roku 1996 nastúpil do Tlačovej agentúry SR (TASR) ako regionálny spravodajca a fotoreportér. Od roku 2002 som stálym budapeštianskym spravodajcom zahraničnej redakcie TASR, spolupracujem s televíziou TA3 a publikoval som okrem iného aj v týždenníku TREND. Práca novinára ma zaviedla do Nemecka, Francúzska, Belgicka, Macedónska a Kosova, spravodajsky som pokrýval oficiálnu návštevu predsedu parlamentu SR Jozefa Migaša v Holandsku v roku 2000 a v roku 2009 účasť prezidenta SR Ivana Gašparoviča v Štrasburgu na summite pri príležitosti 60. výročia založenia NATO. V rámci voľnej tvorby fotografujem takmer výhradne ľudí.

Ján: To znie celkom závideniahodné. Vyzerá to že si toho stihol dosť. Čo ťa ale k foteniu priviedlo?

Laci: K fotografii ma priviedol otec, ktorý Flexaretom veľmi aktívne fotil, najmä rodinné udalosti, ale aj predlohy ku svojim akvarelom, ktoré maľoval. Sám si doma vyvolával fotografie, takže atmosféru tmavej komory som nasával už ako dieťa. Vo svojej tvorbe som začal – ako každý začínajúci fotograf - zátišiami, krajinkami, veľmi skoro som však zistil, že najviac ma zaujíma rozhodujúci okamih autentických udalostí, v centre ktorých sú ľudia. Pozornosť som zameral na zaujímavé situácie, ktoré režíruje život a pri ktorých je možné nasnímať obrazy s určitými výtvarnými hodnotami, prípadne na ľudí, ktorí z nejakého dôvodu vzbudili moju pozornosť. Mojimi obľúbenými prostriedkami vyjadrenia obrazu sú atmosféra, situácia, osvetlenie, štruktúry, portrét v určitom prostredí, pričom zvyčajne dbám o to, aby existoval kontakt medzi fotografovaným a fotografom, teda v konečnom dôsledku kontakt s divákom fotografie: ak si to vyžaduje zámer, počkám, kým mi fotografovaní venujú pohľad, čím vznikne interakcia.

Ján: Takže si zámerne počkáš pokiaľ ti tvoj objekt venuje pozornosť? To je v podstate proti pravidlám street fotografie a prechádzame do prostredia dokumentu alebo environmentálneho portrétu. Ako by si vysvetlil kde je hranica medzi street, dokumentom a neštylizovaným portrétom?

Laci: Nemám rád pojem street photo, Henri Cartier Bresson ho určite nepoznal a myslím si, že okrem toho, že vymedzuje priestor, kde fotografie tejto kategórie vznikajú, nie sú bližšie stanovené nejaké pravidlá. Takisto aj v oblasti "uznanej" dokumentárnej fotografie si nemyslím, že hrá zásadnú úlohu hranica napríklad medzi štylizovaným portrétom a environmentálnym portrétom bez zásahu fotografa. Inak povedané, poznám množstvo dobrých dokumentárnych fotografií s portrétom evidentne nefotografovaných intuitívne, napriek tomu môže ísť o výbornú "streetphoto". Dôležité nie sú akési hranice, dôležitá je radosť z tvorby!

Ján: Najviac ma ale zaujíma street fotografia. Ako postupuješ? Máš nejaké tipy a triky ktorými by si to začínajúcemu uličníkovi uľahčil?

Laci: "Pouličná" fotografia si vyžaduje množstvo trpezlivosti, určitú predstavivosť, dobrú technickú fotografickú zručnosť, estetické cítenie, ale najmä chuť fotografovať. Tipy a triky nemám, vlastne dá sa povedať, že som iba dospel k tomu, ako pracovali veľkí majstri, ktorých prácu obdivujem (H.C. Bresson, J. Koudelka, P. Turnley, R. Gibson, T. Huszár a mnoho ďalších) . Dotyčných majstrov som menoval iba z toho dôvodu, že práve k ich spôsobu práce som sa dopracoval. Znamená to, že si na ulicu nevláčim množstvo techniky, ale "one lens combo". Zdôrazňujem, že žiadny zoom lens, ale poctivé pevné sklo!. Začínajúcim je to podozrivé až nepochopiteľné. Avšak práve tento prístup oslobodzuje človeka v tvorbe. V prvom rade sa fyzicky neunaví vláčením záťaže, v druhom rade s jediným foťáčikom ho nepovažujú ľudia za profesionála a menej im vadí fotografovanie. A to je veľmi dôležitý aspekt!

Ján: Street ako aj dokumentárna fotografia je v podstate veľmi intímna záležitosť. Vstupuješ do osobného priestoru ľudí. Čo na to hovoria Slovenské (Európske) zákony a ako sa k veci staviaš z morálneho hľadiska?

Laci:Súhlasím s tebou, ide o veľmi intímnu záležitosť, ale aj z toho pramení isté čaro. Na Slovensku a celkovo v Európe pri dodržaní niekoľkých základných pravidiel máme v podstate z tohto pohľadu celkom dobré podmienky na fotografovanie ľudí. Iné je to napríklad v islamských krajinách a žiaľ musím povedať, že zlé to je aj v Maďarsku, kde sprísnili pred pár rokmi občiansky trestný zákonník, na základe ktorého by si v podstate potreboval súhlas nielen na zverejnenie, ale už aj na samotné fotografovanie dotyčného. "Čerešničkou na torte" je skutočnosť, že v Maďarsku sa dodnes súdne inštitúcie rôznych úropvní nedokážu zhodnúť na právach na ochranu osobnosti policajtov v službe, preto v médiách sa objavujú fotografie obyčajných policajtov na ulici pri akejkoľvek príležitosti s dodatočne upravenou tvárou, aby ich nebolo možné spoznať. To hovoríme o krajine, ktorá dala svetu fotografov ako Kertész, Brassai či Capa. Môj postoj je v súlade so všeobecnými pravidlami: ak som niekoho nafotil a dá najavo, že sa mu to nepáči, snímku vymažem z pamäte. Ak fotím analógovo, má smolu buď on, alebo ja - keby požadoval vybrať film z fotoaparátu . Myslím si, že ak človek pristupuje k snímaniu ľudí bez snahy ublížiť im, nemôžu vzniknúť problémy. Často sa ale stáva, že vopred si pýtam povolenie. Ide o prípady, keď mi tá tvár stojí za to aj za cenu, že v podstate už bude fotografia „ pózovaná“. Ale ani s tým nemám problémy, dokonca Lorenzo Merlo, taliansky fotograf, bývalý riaditeľ Canon galérie v New Yorku, ma naviedol na to, aby som si vyčkal na pohľad ľudí do kamery.

Ján: Na záver nám prezraď čo ťa osobne priťahuje, kedy dvíhaš fotoaparát k oku?

Laci:  Sústredil som sa vždy skôr na zákulisie, ako na reflektormi osvietené centrum diania. Aj na celoslovenskej súťaži reportážnej a dokumentárnej fotografie Bienále J. M. Petzvala bola v roku 1986 ocenená moja kolekcia čiernobielych fotografií z dedinskej svadby, ktorá zobrazovala zákulisie - prácu ľudí v kuchyni či portréty vedľajších aktérov hostiny.

Ján: Výborne Lacko. Ďakujeme ti pekne za čas a námahu. Ešte pred tým ako ťa nechám ísť za novými zábermi... Môžeme s tebou počítať na portáli streetphoto.sk? Tvoj názor si veľmi vážime a určite by si nás všetkých niečomu naučil.

Laci:Veľmi rád, ale skôr si myslím, že namiesto nejakého učenia by v tomto prípade išlo o diskusiu, polemizovanie a zdieľanie radosti zo živej fotografie, trebárs aj zo "streetphoto", ktorá nám mnohým robí takú radosť a ktorá je nevyčerpateľným zdrojom!

Slovo do boja.
Do skorého videnia, prajem dobré svetlo!

Rozhovor viedol Ján Ročkár - www.janrockar.com.

ENGLISH VERSION: 

Ladislav Vallach - INTERVIEW

(for Picture Gallery click here)

Laci, a little while ago We've talked about StreetPhoto.SK. I've had an idea and you have been quite enthusiastic about. Basically, I wanted to revive this portal and popularise this beautiful genre of street photography in Slovakia.
Of course this would be a huge bite for a single one person, but you were the one I thought of bringing on board. Let me introduce you to our readers.
Ladislav Vallach (19.November 1958, Komárno), who are you?!

LACI: I've started taking photos as 15 year old. My work has been published in Czechoslovak and Slovak papers and magazines, while my photos were also used in book publications. Solo exhibitions of my black and white journalism photography were shown in Bratislava, Štúrovo and Komárno. In 1986 I have won the Gold medal of J.M.Petzval in The Slovak Documentary Photography Awards held in Piešťany, with the head of jury former chief of Czechoslovak News Agency (ČSTK), Miroslav Vojtek. After working externally for papers like Život, Új Szó and others, in 1996 I started at The News Agency of Slovak Republic (TASR) as a regional correspondent and photo journalist. From 2002 TASR's foreign administration engaged me as a permanent regional correspondent from Budapest, I co-work with the news channel TA3 and among others been published in weekly papers as TREND. Being on a job as a journalist took me to Germany, France, Belgium, Macedonia, Kosovo, I've been covering the visit of former parliamentary speaker, Jozef Migaš in Netherlands in 2000 and in 2009 I've been covering the visit of former President of SR Ivan Gašparovič on a summit in Strasbourg for the occasion of 60th anniversary of funding NATO. In my spare time I like to photograph people.

JAN: That sound quite enviable. Sounds like you did a lot. What brought you to photography?

LACI: It was my father, who was photographing with his Flexaret, mostly family events but also edits for his aquarelle which he painted. He developed all his negatives at home, so I know the atmosphere of the darkroom from my childhood. In my progress - as every rookie photographer - I've started with still life, landscapes, very early, though, I've realised that I'm most attracted to decisive moments evolving around people. My attention got focused on little moments that life presents with a possibility of picturesque or aesthetic way of capturing the moment or possibly people who got my attention for some reason. My style of photographic expression usually derives from the atmosphere, situation, light, structure, environmental portrait, while I always pay attention to create a connection between the photographer and the subject and in the end result the viewer and the subject: if the situation requires I would wait for an eye contact, which is one way of creating an interaction.

JAN: That sounds interesting. So you say that you deliberately wait for an eye contact? Isn't that against all rules of street photography? How would you define the difference the borders between street, documentary, environmental and unposed portrait photography?

LACI: I dislike the term 'street photography', Henri Cartier-Bresson did not know the term for sure and apart from identifying the place where the photos are created the term does not imply any set of rules. As well as in 'recognised' documentary photography, I don't think that it plays a key role whether a portrait is environmental, unposed or stylised. To put it differently, I know a lot of good documentary shots with portraits evidently not taken intuitively, despite all that it could well be a great 'street' shot. The borders between the genres are not important as long you're having fun.

JAN: I'm most interested in street photography. Can you tell me how you proceed? Can you share any tips and trick to make it easier to a beginner photographer?

LACI: Street photography requires a lot of patience, some imagination, good photographic skills, aesthetics, but mostly a strong drive to take photos. I don't have any tips or tricks, you could say that I've just got to a point when I started to shoot like classic masters I admire (H.C. Bresson, J. Koudelka, P. Turnley, R. Gibson, T. Huszár and many others). I've mentioned these masters of photography, because I feel that my approach got alike to theirs. That means I never drag a lot of equipment but rather use a 'one lens combo'. I emphasise, not a zoom lens but a honest fixed focal glass! For a beginner this may be suspicious or even unbelievable. However this is the kind of approach that frees your creativity. In first place it could be exhausting to carry too much equipment and second case people don't think of you as a professional with equipment not too large and intrusive. And that is very important, to be non-intrusive.

JAN: Street photography as well as documentary is in fact a very intimate subject. You're intruding people's private space. What do the Slovak laws say about this and how do you feel morally about it?

LACI: I agree with you, they're very delicate subjects, but this is the magic of it all. In Slovakia and in Europe, while keeping to a few basic rules, we have very good conditions to photograph people in public spaces. It's a bit more difficult in Islamic countries, and unfortunately Hungary too, where the rules have changed a few years ago and now you not only need permission to publish someone's photograph but you should get permission before start shooting. 'Cherry on the top' is the fact that different levels of Hungarian jurisdiction can not agree on certain set of rules on privacy of police officers on duty, so the media very often blurs out their faces. We are talking about the country which gave us photographers like Kertész, Brassai or Capa. My standpoint is in line with all the rules, if I photograph someone who's unhappy about my action, I would delete the photo. And if I was shooting on analog camera then he's out of luck, or maybe I would be if he would insist on pulling out the film. Basically I think, if your approach and intentions are harmless, than you shouldn't get in trouble. It also happens quite often that I ask for a permission beforehand. This would be in case when that character is so interesting that I can sacrifice candidness. But I don't think that's an issue, in fact often I do as Lorenzo Merlo, an Italian photographer and former director of Canon Galleries in New York, advised me to: 'wait for the eye contact'.

JAN:  And finally, tell us please, what excites you about photography, when are you lifting a camera to your eye?

LACI: I was always more focused about the backstage, rather than the spotlight of happenings. Even on the Slovak Documentary Photography Awards, 'Bienále' of J. M. Petzval in 1986, my series from a village wedding where I focused on the backstage happenings, were awarded.

JAN: That's great, thank you! But before I let you go, can we count on you at StreetPhoto.SK in the future? Your opinion is much appreciated and I'm sure we all can learn a great deal from you.

LACI: Most certainly, but rather than teaching, I think in this case  it would be more about discussion, and sharing the pleasures of life photography, which makes so many of us happy and is an endless source of inspiration.

JAN: Sounds like a plan. Thanks again, wish you great light!


---
www.janrockar.com