Andrej Bán - ROZHOVOR

Podrobnosti

Uverejnené: sobota, 01. apríl 2017, 20:00

Prežije dokumentárna fotografia? Kam spejú médiá a fotožurnalistika? Analóg, či digitál? Je upravená digitálna fotografia autentická?  Ako pristupovať k ľuďom, ktorých fotografujeme? Canon, nikon či leica? Objektív 50mm, 28mm či 35mm – na tieto a iné otázky odpovedal Ladislavovi Vallachovi slovenský dokumentárny fotograf Andrej Bán (* 28. apríl 1964, Bratislava). Vyštudoval ekonómiu a žurnalistiku a od roku 1987 fotografuje pre slovenské a česká periodiká (Mladé rozlety, Plus 7 dní, Mladý svět, Reflex, Týždeň). Často fotografuje v krajinách postihnutých krízami. V roku 1999 sa podieľal na založení charitatívnej organizácie Človek v ohrození.

Ladislav: Americký fotograf Peter Turnley, ktorý takisto ako aj ty navštevuje krízové zóny sveta - fotil pád Berlínskeho múra, fotil vojnu v Perskom zálive, stretol si ho v Kosove – v rozhovore v Budapešti mi pred otvorením výstavy French Kiss povedal, že v spoločnosti prevláda ignorancia, ľudia sú náchylní vidieť veci nekomplexne, a z tohto pohľadu fotografia má určitú možnosť ľuďom priblížiť to, čo sa v skutočnosti vo svete deje. Preto, aj napriek tomu, že je obrovské množstvo fotografov a denne vznikne obrovské množstvo fotografií, a nastáva istá devalvácia, vidí význam fotografie práve v tom, že pomôže ľuďom byť viac vnímavým a viac si vzájomne rozumieť. Ako vidíš ty význam fotografie v situácii, keď z denníkov a týždenníkov sa vytrácajú fotografie, nie je záujem v nich o fotografie, alebo im stačí, keď ktokoľvek im pošle fotografiu zachytenú trebárs i mobilným telefónom. 

      Andrej: „Laci, to čo hovoríme, hovoríme o tom istom segmente fotografie ako takej, lebo samozrejme je aj výtvarná, umelecká fotografia, zátišia, príroda, čokoľvek. Ale my hovoríme o živej fotografii, kam zaraďujem dokumentárnu, reportážnu a spravodajskú. Tie dve posledné menované, najmä reportážna a spravodajská, sú kategórie novinárskej fotografie alebo fotožurnalizmu, ktorý sa najmä formoval po druhej svetovej vojne, keď vznikla v rokoch 1947-48 agentúra Magnum, ale už predtým boli vynikajúce fotožurnalistické práce. Napríklad to boli sovietski fotografi za vojny, alebo iní, ako Robert Capa, ktorý fotografoval španielsku občiansku vojnu v roku 1936. Ja si myslím, že táto fotografia kým ľudia budú ľuďmi, to znamená fotografia ľudí v ich životných situáciách – ľudský údel – nezanikne nikdy.

Andrej Bán - Iné Slovensko

      Možno som optimistický, možno som naivný, ale kým bude človek človekom, bude dôležité vypovedať o tom ľudskom údele pre ľudí, a možno nebudú klasické médiá. Máš pravdu, že sa vytráca táto fotografia z klasických médií, to znamená z časopisov, z novín, lebo samotné klasické médiá sa vytrácajú z trhu. Z môjho pohľadu hovorím bohužiaľ, lebo ja som človekom, ktorý vyrastal a formoval sa na týchto médiách a stále pracujem pre printový časopis, pre týždenník Týždeň. Ale budú iné médiá, ktoré možno dajú fotografii väčší priestor z hľadiska toho, že bude mať viac divákov, a že to nebudú len tie krátke torzovité flešovité nejaké fotografie, ktoré sa objavia na pár minút na Facebooku a zmiznú, ale že budú aj dlhšie žánre, reportáže. Ja osobne spolupracujem na Slovensku aj s Denníkom N a sa mi veľmi páči, ako oni dávajú niekedy priestor dlhej reportáži, aj textovej aj fotografickej.

      Takže späť k tej otázke: Peter má určite pravdu v tom, že sa to výrazne mení. Najmä za ostatné roky, štyri-päť rokov, čo je nárast sociálnych sieti, sa to mení a  klasické médiá jednoducho mnohé zaniknú, to je pravda. Asi by nebolo správne byť natoľko optimistický, že človek, ktorý sa venuje fotografovaniu ľudí, povie, že jeho priestorom budú knihy a budú galérie, to bude vždy obrazne povedané taká šľahačka na torte. Ale tým hlavným budú médiá, a skutočne ani ja dnes neviem ako budú vyzerať. Vonku sú niektoré zavedené médiá, ktoré mali pocit, že prejdú len na internetové vydanie, a vrátili sa späť. Napríklad Newsweek vydáva časť svojho nákladu na kvalitne vytlačenom bielom papieri. Stále verím, že budú ľudia, ktorí si budú chcieť noviny vziať do ruky a listovať. Minimálne v dohľadnej dobe to neposkytnú ani smartfóny či tablety, pretože jednoducho je to iný pocit listovať dobre vytlačený, dobre graficky zalomený časopis.

      Ešte k tej tvojej otázke: vnútorná potreba ľudí vydať svedectvo o dôležitých udalostiach - to sú aj vojnoví reportéri z krízových zón sveta - tu bude stále, a  ľudia tie veci budú robiť. Ja to hovorím za seba: ja by som to robil, aj keby som nerobil v médiách. Hľadal by som spôsoby spolupráce s mimovládnymi organizáciami, s humanitárnymi organizáciami. Jedným z prvých priekopníkov bol vo Francúzsku žijúci Brazílčan Sebastiao Salgado, ktorý začal ešte v 80. rokoch fotiť v Afrike hladomor, a začal to robiť pre humanitárne organizácie. Takže aj keby neboli médiá, tak ja by som mal ambície robiť to pre knihy a pre časopisy – ako to aj robím, pretože je to dôležité. Vydať o niečom svedectvo, čo sa deje okolo nás – to môže byť nenápadná scénka okolo nás na ulici, to môže byť vojnová fotografia, povojnová fotografia – nikdy nestratí význam.“

Andrej Bán - Iné Slovensko

Ladislav: Český významný dokumentarista a fotožurnalista Jan Šibík sa pred pár rokmi po tom, čo skončil v týždenníku Reflex ako obrazový editor, verejne sťažoval, že nie je záujem médií o fotografiu.

      Andrej: „Ja mám možno výhodu, že pracujem pre časopis, ktorý dáva fotografii veľký priestor, čo je skôr výnimka. Výnimočné to je najmä vďaka dvom kolegom. Jedným je art direktor Týždňa Robo Csere, ktorý je vysoko kompetentný človek v práci s fotografiou, ktorý získal aj mnohé ocenenia Best of Photojournalism, alebo cenu svetovej fotožurnalistickej súťaže Pictures of the Year za prácu, akú robí s fotografiou v Týždni. Potom je to tolerancia zo strany šéfredaktora Štefana Hríba a vedenia Týždňa. To nie je len tak, že títo dvaja ľudia si niečo robia, totiž keby to nemalo medzi ľuďmi ohlas, keby nekupovali ten Týždeň – stále ešte vychádzame – tak by to nemalo zmysel.

      Aj v Čechách je to tak, že – áno má pravdu Honza Šibík v tom, že povedzme v Reflexe, kde sme kedysi spoločne šesť rokov pracovali, boli sme aj na spoločných cestách, či už na Balkáne počas vojen v Kosove, alebo na izraelsko-palestínskych územiach, tak v Reflexe mal kedysi v tých 90. rokoch – ja som bol 2000-2005 členom poroty Czech Press Photo a videl som aj jeho práce, kedy vyhral mnohé ceny – mal veľký priestor, potom sa Reflex bohužiaľ zmenil aj v tej práci s fotografiou. Začal však vychádzať český Newsweek, ktorý je názvom podobný trošku americkému. Tam trebárs pracuje môj ďalší kamarát a výborný fotograf Stanislav Krupař, ktorý spravil vynikajúcu vec. Spoločne s píšucim novinárom z nemeckého Die Zeit išli v tých prvých týždňoch, keď začali chodiť do Európy utečenci cez Stredozemné more. Neboli identifikovaní ako novinári, Krupař mal so sebou iba smartfón. Z cesty s migrantmi napokon vydali nielen reportáže v nemeckých médiách, ale aj knihu. Standa Krupař je výborný fotograf, ktorý sa napríklad aj opakovane vracia na Sibír a do Ruska. Čiže niečo zanikne, niečo vznikne.“

Ladislav: Ja ťa poznám ako vyhraneného človeka s vlastným názorom. Pamätám sa na poznámku, keď som mal ísť v roku 1999 do Kosova po ukončení bombardovania Srbska na cestu organizovanú pre novinárov americkou ambasádou v Bratislave, a ty si sa ma pýtal, ako chcem o tamojšej situácii písať objektívne, keď mi oni platia hotel a lietadlo? Si nielen výborným fotografom ale aj píšucim novinárom. Máš pocit, že fotografiou dokážeš prezentovať svoje jasné a vyhranené postoje?

      Andrej: „Nepatrí sa, aby som hovoril o sebe, ale keďže sme kamaráti, a si meral sto kilometrovú cestu za mnou, tak ti odpoviem. Isteže áno! Dôkazom toho je aj kniha, ktorú som teraz nedávno vydal s názvom Na juhu od raja. To je 25 rokov mojej práce ako píšuceho reportéra a fotografa v rôznych krízových zónach tohto sveta a 25 krajín. To tak vyšlo, že tá 25-ka tú knižku spája. Sú to čiernobiele fotky. Keďže sme obaja fotografi, tak poviem, že 41 z tých 82 fotografií vznikli na film, teda vznikli klasickou analógovou cestou fotoaparátom Leica M6, ktorú mám stále odloženú. Odloženú, to by som chcel zdôrazniť, a 41 fotografií je nafotených digitálom - plnoformátovou zrkadlovkou značky Canon. Veľmi ťažká úloha bola na mne a na mojom grafikovi, a na človekovi, ktorý to v tej postprodukcii upravoval, aby sme zjednotili fotografie výrazom, tonálne a podaním, pretože nechcem, aby bolo vidno, že je niečo je na jedno médium a niečo na druhé. Myslím si, že 99 percent ľudí nedokáže určiť, čo bolo spravené na film a čo digitálne.

Andrej Bán - Na juh od raja     

      Ešte sa vrátim k tej predošlej otázke. Vidím veľký zmysel v tom, lebo napriek tomu, že sme obklopený internetom, kde je zdanlivo všetko dostupné, tak je nesmierne dôležité, aby novinár a fotograf – ja sa považujem za novinára a fotografa, alebo fotografa a novinára – chodil do toho terénu. To je niečo, čo bohužiaľ mizne, a mizne to veľmi rapídne z našich, aj zo zahraničných médií. Keď nedávno v Amerike vyhral Donald Trump, tak novinári v New Yorku a vo Washingtone si začali trošku sypať popol na hlavu, že nechodili do terénnu medzi ľudí do Michiganu a Wisconsinu, a do týchto miest, kde vyhral Trump. Jednoducho nevedeli aké sú názory ľudí, jednoducho to podcenili. Dnes človek príde do práce, otvorí si počítač, a môže na internete cez vyhľadávače nájsť čokoľvek, čo napísal ktokoľvek iný a môže vlastne recyklovať názory a fakty iných ľudí bez toho, aby išiel do terénu. Ale to je smrť pre mňa a smrť žurnalistiky.

      Vo Francúzsku som nedávno s veľkým potešením čítal, že denník Le Parisien, jeden z najväčších francúzskych denníkov, povedal, že nebudú zverejňovať prieskumy verejnej mienky pred májovými prezidentskými voľbami, ale že budú posielať svojich do terénu ako reportérov, aby sa vrátili ku koreňom. Ja si myslím, že práca v teréne je koreňom žurnalistiky, a fotografia nemôže vzniknúť bez toho, hoci aj toto pravidlo má svoju výnimku. Možno si spomínaš, Laci, že pred pár rokmi na World Press Photo vyhrala séria Google Street View, ktoré spravili kamery, ktoré sú namontované dnes už po celom svete, a niekto, možno človek v Paríži, to je jedno kde, v New Yorku v Londýne, z tých hodín a hodín záberov vyselektoval také bizarnosti typu, že pani tajne močí pri aute, alebo nejaký človek niečo ukradol na ulici, a táto séria vyhrala. Tu je ale základná otázka, že kto je autorom fotografie, lebo donedávna to bolo tak, že fotografiu musí spraviť živá bytosť, teda človek, ktorý stlačí spúšť v nejakom okamihu a na nejakom mieste. To už ako keby dnes prestávalo platiť, to je podľa mňa až taká základná filozofická otázka, že či je to fotožurnalizmus, keď bude svet pokrytý kamerami a niekde sa kto mu obrazovému materiálu môže ktokoľvek dostať, a on si vyberie ten okamžik. To je základná otázka, čo to vypovedá o tomto svete.“

Andrej Bán - Na juh od raja

Ladislav: Takže fotografiu vnímaš ako médium, prostredníctvom ktorého si schopný prezentovať svoj názor?!

      Andrej: „Áno, ja sa na tie veci pozerám tak, že žijeme naozaj v slobode, internet bol donedávna vnímaný ako priestor absolútnej slobody a demokracie. Bohužiaľ vidíme, že ten priestor zneužívajú rôzni blázni, populisti, extrémisti, ale to nič nemení na tom, že nikto mi nebráni, necenzuruje moju prácu! To je základný klad, základný benefit. To tu pred 89. rokom nebolo, keď sme tu mali socializmus, komunizmus, čo už si mladší ľudia, naši kolegovia - kamaráti nepamätajú, tak to nebolo možné. Vtedy vám, alebo mne zasahoval šéfredaktor a šéfredaktorovi ÚV KSS (Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska), alebo kto, nejaký stranícky orgán do toho, čo sa publikuje, to už je dnes preč. Takže ja sa nechcem sťažovať, že niečo mizne a ja nemám tú možnosť. Mám stále tú možnosť, a ešte raz hovorím, že je veľa ľudí, ktorí oceňujú to, že človek ide do terénu, a robí nearanžované, nemanipulované fotografie.

      Napríklad aj na súťaži World Press Photo, kde v minulosti boli vylúčené niektoré série. Napríklad fotograf nafotil belgický kanton, alebo región, kde sa ťažilo uhlie a kde je dnes veľká ekonomická depresia a ťažká sociálna situácia. K fotografiám z jedného mestečka priradil fotografiu z iného. Prišlo sa na to, a jednoducho bol vylúčený. Takže človek keď vidí fotografiu spoločne s textom, alebo popiskou, tak musí veriť, že to čo je na tej fotografii, sa stalo. Britský fotograf, bývalý prezident agentúry Magnum a jeden z najvýznamnejších svetových fotografov Chris Steele Perkins, s ktorým sa dlhé roky dobre poznám, mi napísal do knihy Na juhu od raja úvodný text, ktorý sa volá Svet nerozbitý úplne. Jeho veta znie: „Fotožurnalizmus by mal byť konkrétny – o konkrétnej udalosti, v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste“. A to stačí, bodka! Čo vybočuje z tohto, tak môže byť výborná konceptuálna, výborná umelecká fotografia, ale fotožurnalizmus by si mal strážiť toto, a som rád, že WPP sa vracia k tým koreňom, kedy jednoducho aj nadmernú postprodukciu, úpravu vo photoshope už odmieta a prísne tieto veci posudzuje, a niekedy žiaľ aj tie veci vylučuje, lebo keď je to tak upravené, že aj farebne sa to tak nemohlo stať, tak jednoducho je to nadmerná manipulácia. To je tá základná otázka, že kde je tá hranica úprav tej fotografie.“

Andrej Bán - Iné Slovensko

Ladislav: Dokumentárna fotografia, alebo sociálny dokument, je o ľuďoch. Aké máš skúsenosti v práci s ľuďmi. Hovorili sme o nearanžovanej fotografii. Zvykneš ľudí osloviť, keď ich fotografuješ, alebo sa snažíš o autentický záber bez toho, aby si zasahoval do deja?

      Andrej: „Ako kedy. Keď s niekým si v jeho intímnom prostredí - v jeho stane, keď sú to napríklad migranti, utečenci, alebo v jeho domácnosti - keď som bol medzi ľuďmi, ktorí ušli z Alepa pred rokom na turecko-sýrskej hranici, alebo dlhé roky som chodil po vojnách, po zemetraseniach, po prírodných katastrofách aj ako humanitárny pracovník do terénu, takže keď som s tými ľuďmi v ich prostredí, a trvá to dlho, tak tam samozrejme nemôžeš byť nenápadný, nemôžeš byť neviditeľný. Môžeš sa s tými ľuďmi dohodnúť na začiatku, že či im to neprekáža, a jednoducho musíš rešpektovať, že ak im to prekáža, tak ich nefotíš. Nemôžeš tie veci robiť násilím, nemôžeš to robiť proste tajne, to sú nejaké etické princípy, ktoré nemusíš mať ani napísané.

      Potom sú situácie, ktoré sú akčné, ktoré sú dramatické. Napríklad keď som videl priplávanie člnov na severné pobrežie ostrova Lesbos, kde denne priplávalo niekoľko tisíc ľudí na tých člnoch preťažených a tí ľudia boli vystrašení, uzimení, podchladení, často boli v nejakom srdcovom kolapse, a tam sa tie veci v zlomku sekundy odohrávajú. Tam nemáš ani šancu, ani by to nebolo možné sa pýtať, či súhlasia. Navyše je to verejné miesto, nie je to súkromie toho človeka, tie veci sa dejú nezávisle na tebe, no tak ich zaznamenávaš. V takýchto situáciách je to vec intuície, šťastia a náhody.

      Práve v tej situácii vznikla jedna z takých mojich možno až ikonických fotografií - mladý muž, ktorý sedí obalený dekou a termofóliami, ktorá bola aj na plagáte Mesiaca fotografie. Tá situácia trvala možno desať-dvadsať sekúnd. On prišiel, bol dokonca v bezvedomí, dobrovoľníci ho tam oživovali infúziami, prebrali ho, potom ho nechali dvadsať, alebo koľko sekúnd samého sedieť na mieste. Som si to všimol ako jediný, ostatní fotografovali niečo iné, on bol trošku ďalej. Bol som pomerne dosť blízko k nemu. Nejakou dvadsaťosmičkou na tom širokouhlom zoome som spravil tri zábery. Nič som sa ho nepýtal. Mnohí ľudia sa ma totiž pýtali: „A dal si sa s ním do reči, že kto to je, čo to je?“ Ja že nebolo to pre mňa to podstatné, lebo som nechcel narušiť to ticho. Ten jeho výraz tváre, proste on bol taký zamyslený, asi si uvedomil, že žije, že je v Európe, a že jednoducho to jeho rozpoloženie vyžaruje nejakú emóciu, nejaké tajomstvo a to bolo pre mňa dôležité.“

Andrej Bán - Na juh od raja

Ladislav: Tibor Huszár mal na to svoj štýl, vyžiadal si očným kontaktom súhlas. A keď už spomíname nášho nebohého spoločného priateľa Tibora, on fotil analógovou leicou, Alan Hyža dodnes fotí svoje projekty takisto leicou, spomínal si Salgáda, on tiež pracoval diaľkomernou i zrkadlovou leicou. V roku 1996 som bol s tebou pozrieť novú americkú leteckú základňu v maďarskom Taszári, kde na dvore medzi sliepky pristál núdzovo americký vrtuľník Chinook, tam si aj ty fotil ešte Leicou M6. Si jeden z mála tých, ktorý z diaľkomerného fotoaparátu prešiel späť na zrkadlovku. Mnohí hovoria, že to fotografovanie malými diaľkomernými fotoaparátmi v prípade fotografovania ľudí má obrovskú výhodu. Ako to vidíš ty?

      Andrej: „Laci, ja som ti už pred chvíľou vravel, že keďže ťa mám rád, tak ti poviem, že mám síce rôzne typy psychiatrických deviácií a diagnóz, ale závislosť na tom, aby som fotil diaľkomernou leicou, nemám. Je pravda, že leicu mám veľmi rád. Mám ju odloženú, dva roky som ju už nevytiahol. Mám dve M6, tri objektívy, ktoré dlhé roky, možno 20 rokov, som intenzívne používal a spravil som s nimi dve knihy. Jedna sa volá Iné Slovensko - čiernobiele fotky, a druhá sa volá Kosovo, kde som bol asi vyše 50 krát. Všetko to bol na film leicou. Jednoducho vtedy nebol digitál.

Andrej Bán - Kosovo

      Leicu som si obľúbil ako fotoaparát, ktorý vyzerá pre laika – však to veľmi dobre vieš – ako amatérsky fotoaparát, pritom je to aparát, ktorý má len to podstatné – expozičný čas, clonu na objektíve, dve červené diódy, keďže vlastne mechanicky si nastavuješ expozíciu sám, a nič iné nemala. Dokonca moja leica prežila autohaváriu jednu, ktorú som mal, pomerne ťažkú, vo fotobrašne – to ani nevieš – mal som dve M6 za sebou keď som išiel v 90. roku hneď po revolúcii do Moskvy, s kamarátmi sme viezli nejakú humanitárnu pomoc, a na východnom Slovensku sme na ľade havarovali. Čelná zrážka dvoch áut. Tá leica, čo bola vzadu v tej fotobrašne, sa tak vkliesnila do tej prvej, že vlastne prehla tú zadnú stenu prvej leicy, ktorá ostala otlačená, ale vydržala, obidve leicy vydržali. Na zvyčajné otázky, ktorý fotoaparát je lepší, či nikon, canon a tak,  vždy odpovedám otázkou, čo myslíte, akou tužkou napíše spisovateľ lepšiu knihu? Je to v podstate jedno, lebo keď tá technika spĺňa nejaké základné veci, tak je to už ako keby nepodstatné. Možno ťa sklamem, ale ja už necítim nejakú obrovskú nostalgiu za tou érou leicy.

      Hlavná výhoda toho digitálu je dnes, že si môžeš priamo v teréne pozrieť vlastne, čo máš nasnímané, a neriskuješ. Keď jazdíš cez letecké kontroly, cez rentgenové prístroje na letiskách, to čo som aj v minulosti zažil, keď som išiel krížom cez Južnú Ameriku v 1994 roku, som mal zo sebou 100 filmov – čiernobielych aj farebných – toľkokrát mi to na letiskách ožarovali, že tie filmy majú závoj. Toto u digitálu, ktorý si stiahneš do notebooku, do databanky, toto už jednoducho nehrozí. Ja používam canon, ale nie ten profesionálny, ale poloprofesionálny 5D, ktorý je menší, čo mi vyhovuje. Mám širokouhlý zoom, päťdesiatku a mám aj dlhé sklo: zoom 70-200, ktorý občas používam, a to mi úplne stačí, plne vyhovuje.“

Andrej Bán - Na juh od raja

Ladislav: V podstate si už zodpovedal čiastočne aj otázku, ktoré ohniskové vzdialenosti objektívov preferuješ pri fotografovaní ľudí...

      Andrej: „Tie prvé dve knihy vznikli v podstate dvomi ohniskami – 95 percent fotografií kníh Iné Slovensko a Kosova vzniklo 35 mm objektívom Summicron, alebo 28mm, takisto Summicron, oba objektívy so svetelnosťou f2. Ostatných päť percent vzniklo - možno sa budeš tomu čudovať, päťdesiatkou Summicronom - mám veľmi rád päťdesiatku. Opäť 95 percent mojich fotografií je horizontálnych, ale tých päť percent – možno každá 20., bola vertikálna, tam sa mi veľmi hodí 50mm. Práce ľudí, ktorých ja mám najradšej v tej dokumentárnej fotografii, ako je napríklad Nikos Economopoulos, to je Grék, ktorý fotí pre Magnum, alebo Larry Towel – Kanaďan, ktorý fotil menonitov, alebo Jozef Koudelka - človek, ktorý fantasticky nafotil inváziu Varšavskej zmluvy v 68. roku do Československa, alebo potom exily, tak skôr než prešiel na tie panoramatické veci, fotil všetko 35-kou a leicou.“

Ladislav: Andrej, ďakujeme, že si nám venoval tento čas, prajeme ti, aby sa ti darilo, aby si bol zdravý, a aby si mal dobré svetlo!

      Andrej: „Ďakujem, a možno keď sa stretneme na budúce, tak ťa sklamem, keď ti poviem, že všetko fotím smartfónom...“

S Andrejom Bánom sa rozprával Ladislav Vallach.

Priebeh rozhovou - Ladislav Valach a Andrej Bán